Nie je potrebné vedieť veľa o protokole, heraldike alebo vexilológii, aby ste si uvedomili dôležitosť zlých gest, ktoré vykonal Carlos III. necelý týždeň po zdedení britskej koruny. Problém s novým panovníkom, okrem jeho virálnych stretov s kalamármi a plniacimi perami, je v tom, že ho doslova všetci sledujú a všetci plne chápu, že momentálne nespĺňa očakávania, ktoré vytvorila jeho matka. Parafrázujúc Shakespeara v Henrichovi IV. – „ťažká je hlava, ktorá nosí korunu“ – sa pokúsil ospravedlniť stresom ľahostajný postoj nástupkyne Alžbety II., napriek tomu, že sa na tento moment pripravoval viac ako pol storočia. Tvrdou realitou však je, že tieto zlé gestá len posilňujú predsudok, že dynastia Windsorovcov trpí vrodeným deficitom empatie. Walter Bagehot, veľký viktoriánsky analytik britskej politiky, v roku 1867 tvrdil, že tajomstvo nepísanej anglickej ústavy spočíva v existencii dvoch typov inštitúcií: dôstojných a efektívnych. Tí hodní, ako monarchia, sa tešili úcte všetkých. Zatiaľ čo tí efektívni, ako napríklad Dolná snemovňa alebo vláda, odviedli skutočnú prácu. Sám Bagehot nemohol predvídať, že príkladnej Alžbete II. sa počas svojej sedemdesiatročnej vlády podarilo premeniť korunu na tak dôstojnú, ako aj efektívnu inštitúciu. Bezpochyby tomu pomohol nešťastný úpadok britskej politickej triedy, ktorá v posledných rokoch nerobila nič iné, len produkovala zbytočných Corbinov, falzifikátov a premiérov z Magalufu. Počas výročia striebornej svadby, ktorá sa konala v roku 1977, The Economist oznámil, že „rovnaká umiernenosť a dôstojnosť, s akou kráľovná vykonávala svoju pozíciu, poskytli zlatý plášť na zakrytie priemernosti“ na iných miestach. Priemernosť, ku ktorej by sa Carlos III. nemal tak rýchlo pripojiť, pretože nepredpokladal, že už nie je princ, ale kráľ, by sa podľa toho aj správal.
