Rozhovory s Rafom Munárrizom (Tudela, 1990) vrcholia filozofickými rozhovormi, v ktorých sa prehodnocujú rôzne spôsoby bytia osamote, ak nie existencie, tak bytia v danom priestore. Zdá sa, že umelec sa pokúsil vytvoriť nejakú teóriu tvaru a priestoru a na jej šírenie by si vybral umenie, ako proklamáciu. Munárriz drží diváka pred svojimi dielami, akoby mu dávali akúsi metafyzickú odozvu.
Mladý tvorca sa usiloval o to, aby jednotlivec generoval otázky, aby preusporiadal realitu a dal jej iný význam, ako je zaužívaný, a túto osobnú úvahu musí uplatniť prostredníctvom sochy. Tieto sochy sú vytvorené zo stimulov, ktoré na umelca premieta prostredie. Munárrizove diela vznikajú spochybňovaním tohto jeho priestoru, ktorým je mestský. Teda o koncepcii umelého prostredia.
V prípade Munárriza jeho záujem o urbanizmus predchádza jeho vlastnej oddanosti umeniu. „Keď som bol malý, maľoval som graffiti. Nezaujala ma estetika graffiti, ale to, že som bol v meste sám. Samotná chôdza vytvorí priestorový koncept odlišný od vášho prostredia. Utiekol mi za úsvitu a cítil ma na mostoch, ktoré križovali diaľnice, aby pozoroval autá, ktoré ma nepozorovali. Na cestách je všetko postavené okolo týchto strojov a vy si neuvedomujete, aké agresívne alebo aké veľké formáty majú, kým sa do nich neusadíte ako občan,“ vyhlásil Navarro. Munárrizovo umenie je čiastočne inšpirované introverziou a klaustrofóbiou. To ospravedlňuje umelcovu záľubu v vyjadrení osamelosti jednotlivca pred mestom a odmietnutie jeho výstavby a privatizácie jeho priestorov. „Som ohromený skutočnosťou, že tretia strana buduje moje prostredie, môj priestor, a preto často navrhujem odpoveď na tieto obmedzenia prostredníctvom sochy,“ hovorí.
Navarrčan vyznáva, že žiaden umelec sa nenarodil, aspoň nie vedome. Nikdy ho neuchvátilo umenie, ani nemal zvláštny záujem ponoriť sa do tohto prejavu ľudskej činnosti. Práve umenie si vybralo Munárriza a nie naopak. Uisťuje, že v Španielsku neexistuje vzťah medzi súčasným umením a výtvarnou kariérou a že existujú pobyty v Nemecku, Chicagu a Brazílii, kde sa naskytne príležitosť preniknúť do tohto umeleckého hnutia. Najmä Nemecko, ktorého osamelosť súčasne podporovala jeho súčasný umelecký žargón. To, čo umelca obohatilo, bol kultúrny kontrast, spôsob vzájomného vzťahu. „Keď cestujem do iného mesta, cestovný ruch je druhoradý. Mám rád, keď sedím na mieste a vidím, ako sa ľudia k sebe správajú,“ vyhlásil Navarr.
umenie myslieť
Munárriz uviedol, že trvalo nejaký čas, kým sa nazýval umelcom: „Nemôžete chcieť byť umelcom. Nepoznám žiadneho umelca, ktorý by ním chcel byť. je to postupné. Slovo umelec obsahuje určité tabu, keďže sú ľudia, ktorí umelca chápu ako nadradenú bytosť. Je to len ďalšie povolanie. Začal som sa tak považovať, keď som si uvedomil, že mám čo povedať a že niečo má ohlas.“
Sochár pripisuje veľký význam umeniu myslieť. Je to čítanie, spochybňovanie, čo ho inšpiruje k tvorbe. Po nápade sa objaví realizácia náčrtov. A znova premýšľajte. Zamyslenie sa nad vývojom týchto modelov. „Prvýkrát sa práca objaví v hlave. Môj proces tvorby by sa dal rozdeliť do troch častí. Posledný je mix medzi myšlienkou a produkciou,“ hovorí.
Muž z Tudelu tiež odhaľuje dôležitosť priestoru, ako aj výtvorov vzhľadom na ich stav známy ako inštalácia a spomínaný v diele „M506“: časť diaľničného zvodidla, ktorá utrpela nehodu. V tomto diele sa Munárriz prejavuje ako jednotlivec, ktorého vypadnutie z poriadku môže vyvolať násilie: „Pre mňa bolo veľmi zaujímavé pozorovať, ako činy omylu pri nehode vyvolali porušenie zákona. Počuť nehodu ako vyslobodenie bolo to, čo ma priťahovalo. Vypustil som paru v procese vývoja. Subjekt sa zrazil s niečím, čo mu upieralo cestu, a to vytvorilo expresívnu formu. Nehoda ako akt nedobrovoľného nároku“. Niečo podobné sa deje pri zatváraní obchodov. V Munárrizovi zaujme spôsob, akým súkromie definuje koncepciu verejnosti, skutočnosť, že veľká kovová opona diktuje jednotlivcovi, kedy môže a kedy nemôže do tohto priestoru vstúpiť. „Prostredníctvom odmietnutia priestorov, ktoré určujú, ako chce človek v meste žiť, sa formalizujú myšlienky. Moja práca spochybňuje tieto iné spôsoby obývania“.
S kovom, najvyššou koncepciou priamosti, sa Munárriz snaží nájsť organické formy prostredníctvom lisovania v priemyselných lisoch. „Prestávka s týmto materiálom prináša ďalšiu otázku. Aké dogmatické, smerové a plánované to môže byť plastické a flexibilné. Je to príroda v meste. Jednotlivec ako niečo organické, založené na poctivosti“.
Munárrizov ateliér nemá dvere. Je to útočisko bez hraníc, ktoré spočíva v popretí Madridu. A ich rozhovory vyvrcholia lejakom otázok, na ktoré môže odpovedať len skoré ráno.
