SLEDUJTE
Juan Diego musel vo svojich posledných dvoch divadelných projektoch – „Mačka na horúcej zinkovej streche“ a „Plukovník nemá komu písať“ – zísť z pódia – no napriek svojej filmovej a televíznej činnosti nikdy nezabudol na stoly, ktoré boli jeho kolískou ako herca.
V roku 1957, keď mal len pätnásť rokov, prvýkrát sníval na javisku. O tri roky neskôr predstavenie „Čakanie na Godota“ od Samuela Becketta spôsobilo, že ľudia začali hovoriť o mladom hercovi z Bormujosu (Sevilla).
Divadelný repertoár Juana Diega s viac ako tridsiatimi inscenáciami je rozsiahly. Od Emilia Romera - jeho prvou hrou v Madride boli 'Mid-afternoon Stories' (1963), režírované Juanom Guerrerom Zamorom, až po Shakespeara, Tennessee Williamsa, Buera Valleja a Anu Diosdado.
S madridským dramatikom udržiaval osobný aj profesionálny vzťah. Ako autorka sa podieľala na svojom celovečernom debute „Olvida los tambores“, diele, ktoré malo premiéru v už neexistujúcom divadle Valle-Inclán v Madride, v réžii Ramóna Ballesterosa a Maríe José Alfonso, Mercedes Sampietro, Pastor Serrador, Juan Diego, Emilio Gutiérrez. Caba a James White.
Juan Diego mal premiéru dvoch diel Antonia Buera Valleja: „Príchod bohov“ (Teatro Lara, Madrid, 1971), réžia José Osuna a Conchita Velasco, Isabel Pradas, Laly Tomay, Yolanda Ríos, Betsabé Ruiz, Lola Lemos, Juan Diego , Francisco Piquer, Ángel Terrón a Alfredo Inocencio v obsadení; a „La detonación“ (Teatro Bellas Artes, Madrid, 1977), réžia José Tamayo, v ktorej herec hral Mariano José de Larra v hlavnej úlohe, v ktorej boli aj Pablo Sanz, Luis Lasala, Francisco Merino, Alfonso Goda, Manuel Pérez. Brun, Mario Carrillo, José Hervás, Luis Gaspar, Guillermo Carmona, Francisco Portes, Fernando Conde, Julio Oller, Primitivo Rojas, Matías Abraham, Antonio Soto, Juan Santamaría, José María Álvarez, Luis Perezagua, José Alfonso Castizo, María Jesús Sirvent, María Álvarez a Lola Balaguer.
S Josém Tamayom uviedol klasiky ako „Život je sen“ (1976) od Calderóna de la Barcu a „Rohy dona Friolera“ (1976) od Valle-Inclána. Ďalšie klasiky, ktoré boli blízke jeho 'Períbañez y el comendador de Ocaña' (1976), od Lope de Vega; 'Otvor svoje oko' (1978), Rojas Zorrilla; „Don Juan Tenorio“ (1981), od Josého Zorrillu; „Ivanov“ (1983), od Antona Čechova; 'Plauto' (1983), od Aristofana; alebo „Hipolito“ (1995), Euripides.
Spomeňme si na jeho účasť vo filme „Noc vojny v múzeu Prado“ (1978) od Rafaela Albertiho v produkcii CDN, ako aj na „Proces“ (1979) od Franza Kafku v réžii Manuela Gutiérreza Aragóna. Pozoruhodná je aj premiéra 'Petra Regalada' (1980) od Antonia Gala; „Bozk pavúčej ženy“ (1981), od Manuela Puiga; alebo „Miesto, ktoré nás vyháňa“ (1990), od Césara Valleja.
V roku 1998 mal premiéru „Čítateľ na hodiny“ od Josého Sanchisa Sinisterru; v roku 2005 „El pianista“ od Manuela Vázqueza Montalbána; av roku 2012 „La lengua madre“ od Juana José Millása, predtým ako sa inkarnoval, už fyzicky značne zmenšený, protagonista „Sny a vízie kráľa Richarda III.“ (2014), verzia hry Williama Shakespeara od Sanchisa Sinisterru.
