Situácia vo svete zvýrazňuje krehkosť a nepredvídateľnosť („ako prichádza smrť“, ako povedal Jorge Manrique) ľudskej bytosti. Tvárou v tvár tejto situácii sa do popredia dostáva veľa dôležitých vecí. Jednou z nich je kultúra. Práve Alfonso X el Sabio vyniká tým, že je jedným z našich prvých kráľov, ktorí vnímali kultúru ako motor ekonomického a sociálneho pokroku a navyše ako prvok, ktorý nás približuje ku šťastiu; lepšie povedané: užívať si chvíle šťastia.
Niekedy preto, že v našej spoločnosti prevláda pragmatizmus. Čo to znamená? Pretože dôležité je, čo je užitočné, čo je výhodné pre vaše vrecko, čo niečo stojí. Všetko, čo nemá okamžitú užitočnosť, je odsúvané.
Vidím to na univerzite, ktorá, žiaľ, už nie je miestom, kde sa sústreďujú vedomosti (ako na stredovekých univerzitách), ale továrňou profesionálov. Na Univerzitu by ste mali ísť učiť, trénovať, užívať si radosť z poznania, nie s cieľom získať prácu, čo je niečo iné, o čo budete musieť neskôr bojovať.
Paradoxom však je, že najdôležitejšie v živote sú tie zbytočné, pretože sa netýkajú toho, aby sme mali, nestoja za to, aby sme dosiahli ekonomickú ziskovosť, ale skôr nám pomáhajú byť. Povedať to s aristotelovskou predstavou, nie sú poškvrnení myšlienkou, že za niečo stoja. Načo je láska, demokracia, kontemplácia východu slnka alebo obrazu od Caravaggia, počúvanie hudby Beethovena, pozeranie sa na hviezdy ako Alfonso X, rodina, sediac na lavičke uprostred parku? Sú to cenné veci samé o sebe a nie sú založené na niečom; našu pomoc byť lepšími, vychutnávať si radosť zo života bez viac. Najdôležitejšie veci v živote nie sú produktívne pre trh, ale sú spojené s naším zmyslom, s radosťou zo života, ktorú nám zaručuje.
Tento 21. marec je Svetovým dňom poézie. V tento deň básnik Jesús Maroto predstavil novú zbierku básní (s názvom „Relevantné dni“) na radnici v Tolede. Našinec Alfonso X veľmi rád poéziu nielen počúval (vďaka miništrantom a trubadúrom), ale aj písal (tam sú jeho piesne). Na čo je poézia? Nuž, v tom je jeho hodnota: je zbytočná, lebo nevstupuje do činností znečistených užitočnosťou. Snaží sa nám otvárať oči, aby sme videli viac a lepšie, a priblížiť nám živý a hrejivý pulz života, ktorého nie je málo. V ťažkých časoch nám prichádza na pomoc poézia (a kultúra vôbec), aby sme pocítili, že napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam je krása a prednosti možné, stojí za to žiť. Poézia, ak mám použiť obrazy básnika Jesúsa Marota, je potrebná ako chlieb a je niečím relevantná; ponúka akúsi múdrosť, vďaka ktorej je sama o sebe cenná. A to je veľa.
