Naša detská vojna chcela byť staršia; mladý, poškriabať pár hodín, prísť domov neskôr. Neskôr nám vojna mala zarobiť na chlieb, ukradnúť pusu, osamostatniť sa, pokukovať po živote, aj keď nám rozbije tvár. Neskôr som dospel na koniec svojho hriechu, lano okolo krku, aby som prežil ako freelancer v krajine, ktorá nás požiera. Naše vojny boli malé mestá, aby sa školy a polikliniky nezatvárali, aby pre tých pár detí boli detskí lekári, aby starí nezomierali na samotu a mladí sa nechodili nikam zakoreniť.
Naša vojna bola odchodom nás, vezmite si auto alebo ostaňte na víkend doma; Madrid alebo
Barça, čajky alebo ruže, Bach alebo hard rock; nespravodlivé rozdelenie príležitostí, táto nerovnosť medzi Východom a Západom a tiež na tejto hranici hraničiacej s Duerom, tak umlčali.
Naša vojna mala vyjsť v noci bez strachu, bojovať za budúcnosť umierajúcej krajiny, pokúsiť sa zmeniť osud vo voľbách, ktoré trvajú na tom, že ho nikdy nezmeníme. Hovorili o nás na národniach, ako keby boli naše vojny dôležité, aj keď nás nezapísali do mapy. Naša vojna sa mala vykradnúť do väzenia; prežiť strach a chorobu v domnení, že z toho vyjdeme lepší, silnejší; obnoviť starú normalitu, ktorá znie tak ďaleko ako Starý zákon.
A prišla vojna, táto vojna, ktorú jeden vyhlasuje a v ktorej všetci zomrieme; ohrozenie toho, komu klopeme na dvere. Vaša vojna bez rozumu a srdca, ktorá láme slobodu v jej jadre, ktorá dusí krik tých, ktorí chcú len mier a chlieb. Vaša vojna, ktorá šliape po najzákladnejších ľudských právach, živote, so zločincom ako Putin, ktorý ohrozuje svet, žongluje s prstom na gombíku, zatiaľ čo bystrí teoretici debatujú o tom, či je komunista alebo kapitalista. Aký je v tom rozdiel, ak jeho vojna zabije tisíce nevinných, ak toľko smrti nepotrebuje farbu ani priezviská. To isté, toto šialenstvo, ktoré nikto nezastaví.
Bitky na hranici ničoho. Jeden gombík a nebude záležať ani na tom, či si Mañueco po pyrrhovom víťazstve zatancuje vo Voxovom náručí. Naše dnešné vojny budú borákovou vodou.
